„V každej epoche treba nanovo sa usilovať o to, aby sa tradícia vytrhla konformizmu, ktorý ju už už premôže (…) Len ten historik bude mať dar rozdúchať v minulosti iskru nádeje, ktorý je pevne presvedčený o tom, že ani mŕtvi nebudú v bezpečí pred nepriateľom, ak zvíťazí.“
Walter Benjamin, Tézy k filozofii dejín, Téza VI.
„Jednou z najväčších výziev pre kritický, pokrokový, emancipovaný západoeurópsky subjekt (…) je vedieť, kedy sklapnúť a čakať. Nie v mene kultúrneho relativizmu alebo politickej pasivity, ale v mene každodennej etiky počúvania. Mám na mysli všetky tie situácie, v ktorých akýkoľvek pokus o otvorený kritický dialóg znamenal – alebo by znamenal – stratu času, energie, pot a slzy pre všetkých zúčastnených.“
Tirdad Zolghadr: Traction
Moje váhanie, či napísať reakciu na text Michala Novotného Nikdo nepomůže nikomu (Blog CVJ, 5. 12. 2025) osciluje medzi týmito dvomi citátmi mojich obľúbených autorov. Medzi nutkaním brániť kritiku ako „vytrhávanie tradície z konformizmu“, do ktorého upadá, a pragmatickým „sklapni, čakaj a šetri sily“. Z okraja semiperiférie „civilizovaného sveta“ mám však ten luxus môcť odignorovať dilemy pokrokového západoeurópskeho subjektu a pritakať potu a slzám všetkých zúčastnených. Zároveň – ako kritička obviňovaná z toho, že som „príliš ľavicová“, „príliš radikálna“, „morálne elitárska“ a „ príliš málo milujúca umenie“ –, sa nemusím obávať, že si tým zatvorím ďalšie dvere: už sa dávno stalo. Potlach rituály, umeleckú kritiku nevynímajúc, nakoniec nikdy nikoho a nič nešetrili a v tom opulentnom plytvaní energiou a zdrojmi je okrem instantnej opojnosti aj istá forma získania kontroly nad krízami, ktoré nevyhnutne prídu, ak nie rovno ich akcelerácia. Toľko k mojej pozicionalite.
Rozporovať text, ktorý tvrdí, že by sme k sebe na poli umeleckej kritiky a umenia všeobecne mali byť viac spolupatriční, je ako strieľať si do vlastnej nohy (k potu a slzám som práve pridala krv, vlastnú). Michal Novotný v texte pomenúva fragmentarizáciu českej výtvarnej scény, ktorá vedie k jej vnútornému oslabeniu, a pýta sa, či je tento stav odrazom akejsi večne nespokojnej „českej nátury“ alebo produktom permanentného súťaženia o limitované zdroje (túto, z môjho pohľadu oveľa zaujímavejšiu líniu však necháva nerozpracovanú). Kritika v tomto konkurenčnom boji zohráva úlohu vytýčenia teritórií a oberania konkurencie o symbolický kapitál. Michal Novotný označuje negatívnu kritiku za prekonaný koncept a zdôrazňuje jej pedagogickú (vysvetľovaciu) a afirmatívnu funkciu. V konečnom dôsledku tak ohlasuje smrť kritiky a jej nahradenie kurátorskými, pedagogickými či PR textami (ktoré, samozrejme, plnia dôležitú úlohu a nie je mojím zámerom ich nijako zhadzovať).
Svoju reakciu zameriam na tieto dve ústredné línie textu Michala Novotného – apel na spoluprácu namiesto kritiky a predstavu smrti kritiky.
Smrť umeleckej kritiky je radikálny a nie nezaujímavý návrh, v ktorom sa s Michalom Novotným stotožňujem, ale z celkom iných dôvodov a s diametrálne odlišnou víziou toho, kam by táto smrť mala vyústiť. Tento náš prekvapivý „prienik v nedorozumení“ som si uvedomila vďaka príkladu, ktorý Novotný letmo zmieňuje vo svojom texte. Kameňom úrazu (nielen textu, ale našich dvoch pozicionalít), je pre mňa spôsob, akým sa v texte odvoláva na Pierra Bourdieua: „Pokrytectví je, jak psal Pierre Bourdieu, ‚chválou ctnosti‘. Dělá již tak těžký život všem snazším.“
Autorom uvedeného výroku nie je Bourdieu, ale francúzsky spisovateľ a moralista François de La Rochefoucauld, výrok v origináli znie: „Pokrytectvo je chvála, ktorú vzdáva necnosť cnosti.“ (Maximes, Réflexions ou Sentences et Maximes morales, 1665). Bourdieu na tento výrok skutočne odkazuje na viacerých miestach vo svojich textoch, ale v celkom inom význame, ako navrhuje Novotný. Pre Pierra Bourdieua (Náčrt teórie praxe / Esquisse d’une théorie de la pratique, 1972) nie je pokrytectvo nástrojom, ako si spríjemniť či uľahčiť ťažký život pretvárkou, ako keď sa na nás obsluha falošne usmieva namiesto úprimného mračenia sa. Pokrytectvo je spôsob, akým sa legitimizuje moc, keď necnosti, ktoré sú východiskom jej reprodukcie (napr. nerovnosť) rámcuje ako cnosti (talent, snaživosť). Ak napríklad štatisticky dosahujú deti z ekonomicky zabezpečených rodín lepšie vzdelanie ako deti z chudobných rodín, vysvetlí sa to ako dôsledok ich talentu, snaživosti, či sebadisciplíny, namiesto priznania systémových nerovností, ako sú lepšie podmienky na štúdium, možnosť cestovať, zabezpečené bývanie, oslobodenie od nutnosti pracovať popri štúdiu alebo namiesto štúdia a pod. Vzťahy nadvlády a vykorisťovania sú eufemizované skrz pokrytecké projekcie cností a týmto spôsobom legitimizované ako „prirodzené“ či „spravodlivé“, „dané“, „nenapadnuteľné“ a pod. Pokrytectvo je teda zároveň stratégia, ktorou sa moc snaží predchádzať svojej vlastnej kritike.
Umelecká kritika takisto môže byť nástrojom pokryteckej legitimizácie moci v tom zmysle, že preberá a reprodukuje kategórie vyšších spoločenských tried (dobrý vkus, dobré spôsoby a pod.) ako prirodzene nadradené vkusu nižších tried. Smrť umeleckej kritiky v bourdieuovskom zmysle by teda znamenala koniec fetišizácie buržoáznych cností. Takúto smrť kritiky vítam. Trúfam si však tvrdiť, že návrh, po ktorom by sa inštitúcie v pozícii moci stali imúnnymi voči negatívnej kritike, je v príkrom rozpore nielen s uvedeným citátom, ale aj s podstatou myslenia a odkazu Pierra Bourdieua ako takými.
Michal Novotný je sám kurátorom Národnej galérie Praha a v texte explicitne zmieňuje iba veľkých hráčov: Národní galerie, GHMP, Rudolfinum, Kunsthalle Praha, Museum Kampa, DOX, Meetfactory. Otázkou pre mňa zostáva, na koho sa vlastne vzťahuje „my“ v ponímaní Michala Novotného. Z textu mi nie je jasné, či je jeho návrhom vytvorenie akéhosi paktu o neútočení medzi najvplyvnejšími hráčmi alebo má jeho výzva všeobecnú platnosť. Kam sa však potom z jeho analýzy podeli stredné a menšie inštitúcie v regiónoch, nezávislé centrá či reflexia vydavateľskej činnosti? Aktérstvo mimo kartelu najsilnejších hráčov je konfrontované s celkom inými dynamikami a má iné potreby. Ak je teraz vyzývané k solidarite a zhovievavosti s najsilnejšími, kto zaručí, že to bude recipročné?
Na spomínanú imunizáciu pred kritikou využíva v texte Michal Novotný práve kombinovanú projekciu cností a necností:
(Negatívnu) umeleckú kritiku delegitimizuje ako prekonaný nástroj a prejav nášho kultúrneho zaostávania – s odvolaním sa na ďalej nevysvetlený a nepodložený argument, že „vo Francúzsku, podobne ako i v celej západnej umeleckej prevádzke, cielená negatívna kritika už dávno vôbec neexistuje“. Naznačuje teda akýsi nezvratný historický pohyb, v ktorom je negatívna kritika prekonaná a opustená. To, že sa tak u nás ešte nestalo, má byť dôkazom nášho zaostávania za Západom. V čom konkrétne je však takáto kritika lepšia? Ak má byť vyústením tohto historického pohybu, že sa „píše len o tom dobrom, o tom zlom sa maximálne mlčí“, kto bude z takto nastaveného systému profitovať?
Michal Novotný ďalej uvažuje o tom, či je kritickosť, vzájomné podrážanie si nôh a apriórna nedôvera ku všetkému špecifickým rysom českej spoločnosti. „Spoločnosť smejúcich sa beštií“, kde sa „akákoľvek moc stáva okamžite terčom útoku“, stavia do protikladu k vyspelým spoločnostiam, ktoré na svoje fungovanie potrebujú práve „vysokú úroveň rešpektu k pozíciám autority, ktoré konfliktom skôr predchádzajú, ako by ich podnecovali“.
Argumentácia smerujúca k špecifikám národnej povahy je z antropologického hľadiska vysoko problematická, ale čo je najdôležitejšie – odkláňa pozornosť od konkrétnych materiálnych, inštitucionálnych, systémových problémov a nerovností k abstraktnému kolektívnemu vinníkovi. Uvedená pasáž je už explicitnou obhajobou autorít a výzvou na ich (nekritické?) rešpektovanie. Takéto ponímanie národnej sebareflexie nie je nezaujaté (čím znovu narážame na Pierra Bourdieua a jeho analýzu „stratégií nezištnosti“), pretože vedie k habitualizácii mocenských pozícii a status quo.
Paralelne s uvedenými projekciami necností kladie v texte Michal Novotný ústredný dôraz na spoluprácu, prajnosť, spolupatričnosť. To sú hodnoty, ktoré je ťažké rozporovať a skutočne môžu byť emancipačným nástrojom, ak sú aplikované zdola a spravodlivo. Ak sú však vyžadované z pozície predstaviteľov a predstaviteliek moci, ako prevencia či diskreditácia kritických hlasov, potom sú ukážkovým príkladom „disciplinácie skrz cnosti“. Iným príkladom takejto disciplinácie a pacifikácie, napr. v oblasti hnutí rezistencie, je neustály apel na „slušnosť“.
Aj vďaka kritike participatívnych, komunitných, dialogických, kolaboratívnych projektov vieme, že spolupráca nie je ani náhodou nevinná. Odmietanie kritiky pod zámienkou neštiepenia či boja proti externému „väčšiemu zlu“ („buďme radi*y, že môžeme tvoriť, môže prísť horšia doba, kritika poskytuje argumenty protistrane“) môže byť formou systémového násilia. Toto násilie síce môže byť rámcované ako dočasný výnimočný stav, v skutočnosti je však len potvrdením mocenských vzorcov, ktoré platili pred výnimočným stavom, a jeho cieľom je zabezpečiť, aby platili aj po ňom.
Ako v texte Precari-us poukazuje Angela Mitropoulos (odvolávajúc sa na Ellen Rooney), aj pluralizmus je formou konformizmu: „(…) hoci umožňuje rozmanitosť obsahu, konflikty týkajúce sa formálnych postupov, ktoré riadia interakciu, sú tabu, rovnako ako moc tých, v ktorých mene a v ktorých záujme sú tieto pravidlá interakcie vytvorené. Často to vyplýva z toho, že postupy ustanovené pre interakciu a prezentáciu akejkoľvek výslednej ‚jednoty‘ sú takou samozrejmosťou, že unikajú pozornosti. Tí a tie, ktorí s nimi majú problém, sú preto často považovaní za zdroj konfliktu, ak nie za architektov fatálnej roztrieštenosti tried.“
Nie je otázka únosnej miery negativity kritiky nakoniec zbytočná a zavádzajúca pozornosť nesprávnym smerom? Ak na kultúrnej scéne zažívame neprajnosť a nevraživosť, nie je to skôr dôsledok podmienok, v ktorých tvoríme, inštalujeme, píšeme, a permanentnej súťaživosti v prostredí limitovaných zdrojov, než kritických textov, ktoré cirkulujú vo veľmi úzkych skupinách čitateľstva? Apriórne odmietanie negativity (písať v dobrom, alebo nanajvýš mlčať) je výrazom zneistenia, ktoré v umení a kultúre pociťujeme všetci a všetky, hoci jeho dôsledky nás zasahujú v rozličnej miere. Negatívne recenzie nás však do tohto bodu nepriviedli.
Takmer vždy by bolo komfortnejšie šetriť pot, slzy a čas. Umelecká kritika je pritom veľmi úzko špecializovaným typom spotreby energie. Táto energia je vyplytvaná, ak je jej cieľom narcistické predvádzanie sa v priestore, ktorý sami a samy konštruujeme. V lepšom prípade môže byť spotrebovaná ako prejav starostlivosti a vzdorovania konformizmu, aj za cenu hádania sa o tom, prečo sme rozhádaní a ako z toho von.
Ivana Rumanová je kulturní kritička, antropoložka a pracovnice. Vystudovala kulturní antropologii na FF UK v Praze a obor Kulturní projekty ve veřejném prostoru na pařížské Université Paris 1 Panthéon-Sorbonne. Pracovala jako kurátorka v Nové synagoze v Žilině a byla členkou redakční rady časopisů Kapitál a 3/4. V minulosti kurátorsky připravila několik samostatných výstav, v současnosti ji více zajímá zkoumání kolektivních postupů, diskurzivních událostí a projektů založených na výzkumu. V roce 2024 společně s dalšími aktéry iniciovala vznik platformy Otvorená kultúra!, byla členkou výboru Kultúrneho štrajku a je předsedkyní Kultúrnych odborov. V současné době působí jako vědecká pracovnice na Fakultě výtvarných umění v Brně.