Vítězný text VII. ročníku v kategorii začínají kritiky – Tina Poliačková.
Ak máte chuť na výstavu západného strihu s obsadením renomovaných zahraničných umelcov a umelkýň a nechce sa vám zmätene utápať v stále sa meniacom covidovom semafore, stačí vyraziť do odľahlého pohraničného mesta Broumov. Podporíte tým i ambiciózny plán kandidatúry mesta o Európske hlavné mesto kultúry 2028, ktoré sa môže pýšiť starostom s programom nulovej tolerancie voči rómskej komunite a soiálnou situáciou1, v ktorej je každý štvrtý obyvateľ v exekučnej pasci. Alebo sa môžete stretnúť s regionálnymi aktivitami podnikateľa vo filantropii Jana Školníka a jeho spoločnosti HOBRA-Školník, ktorý prostredníctvom európskych fondov buduje v meste hlbokej sociálnej priepasti zvláštny turistický rezort a šíri pokrok „do krajiny děsné v širé pustině“. 2
Výstava Ora et lege v broumovskom kláštore, kurátorovaná Monikou Čejkovou, však za tento guilty pleasure stojí, pretože ide na domácej scéne o vskutku ojedinelý projekt snažiaci sa o prepojenie medzinárodného súčasného umenia s historickým odkazom benediktínskeho rádu. Projekt „modlenia a čítania“ nie je vyslovene založený na umeleckých dielach v textovej podobe (i keď to možno bol prvotný zámer), ale zahrňuje viacero rozličných intervencí do samého srdca kláštora od autorov a autoriek, pre ktorých/ktoré je v rôznej podobe dôležitá práca s písaním. Dôležitou otázkou, ktorú výstava otvára, je, aký môže byť vôbec vzťah sekulárneho súčasného umenia a sakrálneho priestoru, ktorý prináša kontext benediktínskeho kláštora? Zvykli sme si na to, že s umením sa môžeme stretnúť jednoducho kdekoľvek – od hotelových lobby cez online prezentácie až po off-spacové výstavy v prírode alebo opustených budovách, ktoré sa však so zakúšaním umenia v bohoslužobnom priestore (hlavne v prípade kláštorného kostola sv. Vojtecha) nedajú porovnávať. Ako vôbec vytvoriť dialóg medzi konzervatívnymi štruktúrami církvi a súčasným umením, od ktorého sa tak nejak očakáva, aby bolo implicitne kritické?
Site-specific inštalácie v historických priestoroch kláštora sú v celkovom prístupe a témach veľmi rôznorodé a mnohovrstvové, až môžu na niekoho pôsobiť nekonzistentne. To sa netýka kvality samotných umeleckých projektov, ale určitej nejasnosti, na akom základe prebiehal výber prestížnych umelcov a umelkýň. Vystavené diela totiž nevyhnutne nereagujú na históriu a učenie benediktínskeho rádu, ale vo veľmi širokom zábere na prvky a štruktúru katolíckej církvi všeobecne. Napríklad do kláštorného refektára, kde je vystavená slávna kópia Turínskeho plátna, bola umiestnená intervencia dnes už tiež slávneho umelca bourriadovskej „postprodukcie“ – Liama Gillicka, ktorý rozohráva alternatívny život jedného z návrhov modernistickej dizajnérky Eileen Gray. Three Borrowed Gray Rotations (2021) komentuje premenu myšlienky demokratického a dostupného dizajnu na luxusný produkt dostupný len tým najbohatším. Gillickov príspevok má v nadväznosti na repliku Turínskeho plátna problematizovať vzťah originálu a kópie, zatiaľ čo už intervencia Floriana Meisenberga o poschodie vyššie v barokovej knižnici rozohráva komplikovanú úvahu o metaforickej konštrukcii času, priestoru a potenciálu vedenia skrze využívanie prostriedkov algoritmického programovania a autorského gesta.
Otázkou tiež je, do akej miery môžu návštevníci a návštevníčky výstavy (ak sa teda počíta i s obyvateľmi Broumovska) skutočne uchopiť ich nadväznosti a možnosti ponoriť sa do „legere“, pokiaľ sú diela prístupné len formou sprievodcom vedených prehliadok. Výstavu síce sprevádza precízne vypracovaný katalóg, no ten môže poctivému čitateľovi/ke skôr zahmliť potenciál celkového dialógu, než ho objasniť. Na určitých miestach sa totiž môže zdať, že snaha o dovysvetlenie stojí na pozliepaných asociáciách a toto interpretačné násilie sa i napriek principiálnej otvorenosti umeleckého diela prejavuje tak, že kurátorka hľadá sakrálny význam i tam, kde pôsobí nemiestne. Keď sa na veľkoformátových maľbách nemeckej umelkyne Kamilly Bischof umiestnených v sakristii, kde sa muži (kňazi) pripravujú na omšu, odohrávajú bližšie neurčené pohanské rituály v snových víziách hraničiacich s groteskou, tak ich vyznenie pôsobí ako priama kritika patriarchálnej tradície cirkvi. Voľne stojace obrazy v priestore sú architektonicky vystavané na kulisách domčekov, ktoré môžu asociovať príjemne belavú atmosféru príbytkov pre bábiky a zároveň byť ironickou narážkou na konzervatívno-patriarchálne spojenie roly žien so starostlivosťou o domácnosť. Monika Čejková tu spája prístup Bischof, pre ktorú je dôležitý aspekt genderu a ženskej emancipácie, s dejinami cirkevného umenia – či už z hľadiska formálnych aspektov maľby ako trojrozmerného objektu, textu na rámoch ako stredovekých identifikačných tituloch alebo oprostenia sa od optickej ilúzie či mimézis. Dokonca prirovnáva domčekový sokel obrazov Bischof k sakrálnemu významu Domu Božieho a avizovanú konvergenciu so stredovekým chápaním obrazu berie ako prostriedok odkazovania na skutočnosť presahujúcu tento svet. K akému „nadreálnemu svetu“ teda Bischof odkazuje, pokiaľ nie je náboženský?
Niet pochýb, že v rámci post-sekulárneho spoločenského obratu sa v súčasnom umení objavujú mnohé tendencie hľadajúce cestu k spiritualite a transcendentnému, či už od rôznych romantizujúcich návratov k medievalizmu, post-koloniálneho chápania šamanizmu až po snahu o opätovné zakúzlenie technológií (spomeňme si na minuloročnú výstavu Technologie posvátna v galérii Display). Ora et legere je komplikovaným výpravným projektom obopínajúcim nespočetné množstvo ďalších dôležitých tém – od vzťahu katolíckej cirkvi k islamu (Slav and Tatars) cez krehkosť a ambivalentnosť konštruovaného subjektu (Jesse Darling) po poetizáciu nemožnosti prežitku božského (Ed Atkins, Martin Kohout). Táto výstava však otvára viac otázok ako odpovedí a v mnohohlasnosti jednotlivých (niekedy arbitrárnych) prepojení nie je úplne jasné, čo si od výstavy vziať a do akej miery je jej podoba schopná nalomiť latku kultúrneho turizmu smerom k miestnej komunite. Síce dnes je nám svet starého sakrálneho umenia cudzí (podobne ako predstava tichého stolovania benediktínov v refektári, dorozumievajúcich sa len posunkami rúk, ktoré vtipne znázorňuje sprievodca), ale pri dôkladnom a sústredenom dialógu so súčasným umením nám môže ukázať viac zo súčasných problémov, ako by sme čakali.
1 https://a2larm.cz/2021/04/broumov-evropskym-mestem-kultury-klaster-funguje-skvele-ale-mistni-se-propadaji-do-exekuci/ vyhľadané 14.8.2021
2 https://magazin.aktualne.cz/broumovsko-klaster-filantrop-jan-skolnik-hobra-via-bona/r~a31669ae50e511e7ba1d0025900fea04/ vyhľadané 14.8.2021